Príbeh ekologickej stopy

Každý z nás kráča po tejto Zemi a zanecháva stopy. Niekto väčšie, iný menšie.  Stopy vytvárame nielen ako jednotlivci, ale aj ako mestá, krajiny a celé svetadiely. Dvaja kanadskí vedci, Mathisem Wackernagel a William Rees, sa v polovici deväťdesiatych rokov rozhodli vypracovať postup, ktorým je možné zmerať veľkosť stopy, ktorú zanechávame na planéte. Tento nový indikátor dostal pomenovanie „ekologická stopa“.

Čo je to ekologická stopa?

Wackernagel a Rees vyšli z predpokladu, že je možné väčšinu zdrojov, ktoré spotrebovávame a odpadov, ktoré vyprodukujeme, prepočítať na plochu. Vieme napríklad pomerne presne vypočítať, koľko potrebujeme územia k získaniu tony dreva, tony papiera alebo tony pšenice. Vieme tiež, aký kus zeme by sme potrebovali k vypestovaniu lesa, ktorý by zachytil tonu emisií oxidu uhličitého. Ak spočítame dohromady všetky plochy, ktoré vzniknú spotrebou zdrojov a produkciou odpadov, ktoré prináležia jednému človeku, dostaneme jeho ekologickú stopu. Toto isté je možné uviesť pre konkrétny štát, ako aj mesto.

Predstavme si situáciu, keby sa nejaká krajina ocitla  pod sklenenou pologuľou. Táto kupola by dovnútra prepúšťala svetlo, ale zabraňovala by vstupu akéhokoľvek materiálu a rovnako by nebolo možné dávať čokoľvek z tejto pologule von. Krajina by sa stala úplne autonómnou a musela by vystačiť s takou plochou a energetickými zdrojmi, ktoré sú tam v danej chvíli prítomné. Taktiež všetok odpad by musel ostať pod skleneným poklopom.  Otázkou je, aká veľká plocha by to musela byť, aby ľudia v takejto uzavretej krajine dokázali prežiť. Rozloha tejto krajiny by musela byť natoľko dostatočná, aby jej obyvatelia  mohli prežiť výlučne s využitím pôdy, vody a zdrojov energie uzatvorených pod poklopom. Takúto plochu potom nazývame ekologickou stopou krajiny.

Foto: Greenpeace

Iný kraj, iná stopa

Rôzne štáty sa ekologickou stopou razantne líšia. Priemerný občan USA potrebuje 9 hektárov územia, Nemec 4  ha, zatiaľ čo spotreba a odpady jedného Bangladéšana prepočítané na územie využívajú 0,5 hektára. Inak povedané, nároky Bangladéšana na jeho území sú niekoľkonásobne nižšie ako Nemca alebo Američana. Ak hovoríme o ekologickej stope, je potrebné súčasne hovoriť aj o ekologickej kapacite daného územia. Znamená to, ako v príklade s krajinou pod sklenenou kupolou, aká veľká  plocha, z ktorej môžeme čerpať zdroje a produkovať odpad,  pripadá na jedného človeka v danom štáte tak, aby boli zabezpečené všetky potreby človeka a nedošlo pritom k poškodeniu ekosystémov. Až keď porovnáme  ekologickú kapacitu územia a ekologickú stopu, môžeme dospieť k vypovedajúcim údajom.

Ako na tom teda jednotlivé krajiny sú? Napríklad Kanada má relatívne veľké územie a malý počet obyvateľov. Vďaka tomu má pomerne veľkú biokapacitu, konkrétne 8,84 hektára na osobu. Zároveň má ale aj značne vysokú ekologickú stopu, ktorá dosahuje 5, 4 ha/osobu. Kanada má šťastie v tom, že má rozsiahle územie, a preto tam nevzniká deficit. Výrazný problém ale nastáva u krajín s menším územím a vyššou populáciou. Exemplárnym prípadom je Belgicko, kde ekologická stopa jedného obyvateľa je 6,72 ha, pričom  ekologická kapacita krajiny je značne menšia. Belgičania takto majú deficit svojej ekologickej kapacity vo výške 5,59 hektára na osobu. Inými slovami, túto plochu “dovážajú” odinakiaľ. Ak by sme v tejto chvíli Belgicko zakryli našou sklenenou pologuľou, belgickí občania by za malú chvíľu zahynuli. Územie, ktoré obývajú, je päťkrát menšie, ako si vyžaduje ich životný štýl.

Svet je v deficite

Nepríjemné zistenie ale prichádza z globálneho hľadiska. Celé ľudstvo žije na dlh. Už dnes je zrejmé, že prekračujeme súčasnú ekologickú kapacitu Zeme a to o 0,4 hektára na osobu. Ľudstvo teda spotrebováva viac zdrojov, ako je schopná príroda dlhodobo obnovovať.  S výnimkou Švajčiarska zatiaľ žiadna vláda neprijala ekologickú stopu ako oficiálny indikátor, ktorým by sa riadila. Možno aj z toho dôvodu, že naše ekologické šľapy vypovedajú až príliš jasne o tom, ako drancujeme prírodu.

Ak chceme na svete aj ďalej žiť, je nevyhnutné, aby nastali zmeny v nápore na zdroje planéty. Inak hrozí, že deficit, ktorý väčšina z nás vytvára, bude nevratný. A o tom nám predkladá jasné dôkazy aj ekologická stopa.