Plytká verzus hlboká ekológia. Keď sa spotreba stane cieľom. Čo zanecháme budúcim generáciám? Zmena hodnôt - vedomá skromnosť ako jedna z možných ciest.
Plytké je to, čo nejde do hĺbky. Je to kĺzanie sa po povrchu bez snahy ísť hlbšie. Nórsky filozof a logik Arne Naess označil pojmom „plytká ekológia“ také snahy, ktoré vidia riešenie environmentálnych problémov vo filtroch na komínoch, v katalyzátoroch na autách alebo v stavbe čističiek odpadových vôd. Sú to riešenia, kedy sa zaujímame o technológiu šetrnej výroby, ale nie o skutočné korene environmentálnej krízy. Ľudské postoje, hodnoty a konanie sa stávajú druhoradé. Plytká ekológia sa snaží vyriešiť rozpor medzi narastajúcou spotrebou ľudstva a ničením prírody dokonalejšou technológiou. Naess hovorí, že „vo vplyvných kruhoch priemyselných krajín panuje názor, že prekonanie ekologickej krízy je technický problém – zmenu ekonomického systému a ľudského uvažovania vraj netreba. Tento prístup je jedným z pilierov plytkého ekologického hnutia“ (Naess, 1993).
Omyly plytkosti
Hlboká ekológia sa snaží dostať ku skutočným príčinám environmentálnej krízy. Tieto príčiny vidí v ľudských postojoch a hodnotách. Riešenie potom nehľadá vo vylepšovaní technológií, ale v radikálnej zmene postoja človeka k sebe samému, k prírode a k životu ako takému. Zástancovia plytkej ekológie, medzi ktorými sa hojne vyskytujú politici, úradníci ministerstiev a priemyselných kruhov, presviedčajú, že pokrok (čítaj spotreba) je vo svojom jadre dobrý, len ešte musíme vylepšiť technológiu a viac investovať do odstraňovania škôd. Technický pokrok je nevyhnutný a daný. „Dnes lesy možno umierajú“, ironicky hovorí Naess na margo plytkej ekológie „ale my dokážeme nájsť alebo vypestovať nové druhy stromov, ktoré budú počas kyslých dažďov prospievať, prípadne sa naučíme celkom zaobísť bez stromov.“ Nezabúdajme ale, že tak ako pri iných činnostiach, podstatné je konanie masy spotrebiteľov a nie elity – či už úradníckej alebo priemyselnej.
Plytká ekológia sa snaží spraviť náš svet „zelenším“, ale zároveň nesiahať na naše pohodlie a životný štýl založený na enormnej spotrebe energie a prírodných zdrojov. Zástancovia plytkej ekológie zabúdajú na to, že naša planéta je obmedzená. Nedá sa nafúknuť, nedá sa z nej vypumpovať ďalšia ropa ani uhlie. Nedá sa seba lepšou technológiou zabrániť, aby pri spaľovaní fosílnych palív nevznikal CO2.. Riešenia, ktoré ponúka plytká ekológia, sa podobajú liečeniu zlomenej nohy prikladaním obkladov.
Princípy hlbokej ekológie
Hlboká ekológia, na rozdiel od plytkej, vidí korene problémov v ľudských postojoch a v ľudskom konaní. Ak bude chamtivosť a neustále zvyšovanie spotreby vydávané za novodobé cnosti, nepomôžu nám ani tie najzelenšie technológie. Zem je jednoducho konečná. Nekonečná chamtivosť a túžba vlastniť stále viac nejdú spolu so zachovaním života na našej Zemi. Korene súčasných environmentálnych problémov hľadá hlboká ekológia v nás samých – v ľudských hodnotách, postojoch a konaní. Zmena potom musí zákonite nastať predovšetkým na tejto úrovni.
Naess a jeho žiak Sessions počas táborenia v Death Valley v roku 1984 zhrnuli základné princípy hlbokej ekológie, ktoré formulovali viac ako pätnásť rokov. Medzi základné princípy hlbokej ekológie zaradili:
-
Ľudský i mimoľudský život sú hodnotami samy o sebe. Tieto hodnoty nezávisia od miery užitočnosti z hľadiska človeka.
-
Rozmanitosť a bohatstvo foriem života prispieva k realizácii týchto hodnôt a samy o sebe tiež predstavujú hodnotu.
-
Ľudia nemajú právo ničiť a obmedzovať túto rozmanitosť, okrem prípadov, keď musia zabezpečiť svoje životné potreby a vlastný život.
-
Prospievanie (nielen ľudského) života je nerozlučne späté so znížením počtu (obyvateľov – tými sú aj mravce, zebry a baobaby) ľudí na planéte.
-
Súčasné zasahovanie človeka do prostredia je priveľké a situácia sa neustále výrazne zhoršuje.
-
Preto sa musí zmeniť globálna politika, ktorá ovplyvňuje základné ekonomické, technické a ideologické oblasti.
-
Zmena myslenia spočíva hlavne v tom, aby sme prestali bytostne lipnúť na stále vyššej materiálnej spotrebe a nahradili ju vyššou kvalitou života.
-
Tí, ktorí súhlasia s predchádzajúcimi princípmi, sú povinní snažiť sa ich začleniť do vlastného života a usilovať o nevyhnutné zmeny.
Príroda je hodnota sama o sebe
Zdroj: http://lila.info/media/daniel_mirante/deepecology_page.jpg
Naess a jeho stúpenci výrazne zastávajú rovnoprávnosť všetkých bytostí – ľudských aj mimoľudských. Znamená to, že odmietajú každú nadradenosť ľudí nad zvieratami, bielych nad čiernymi, aj mužov nad ženami. Významné je taktiež ponímanie života ľudského aj mimoľudského, ako hodnoty samej o sebe. Strom nevidíme ako niečo, čo nám prinesie úžitok vo forme dreva, plodov alebo tieňa. Strom je strom a má hodnotu bez ohľadu na úžitok pre človeka. Človek vo filozofii hlbokej ekológie nie je jednoducho pupkom sveta.
Výchova, ktorá ide do hĺbky
Keď Arne Naess navštívil pred niekoľkými rokmi Slovensko, v prednáškach aj rozhovoroch veľmi zdôrazňoval význam výchovy. Environmentálnu výchovu považuje Naess za jeden z kľúčových nástrojov k zmene človeka. Tak ako ale existuje ekológia hlboká a plytká, môžeme uvažovať o environmentálnej výchove, ktorá ostáva na plytčine a tej, ktorá ide do hĺbok.
Predstavitelia hlbokej ekológie vidia pestovanie environmentálneho vedomia u detí takto: V prvom období života dieťaťa by mali deti väčšinu času tráviť v prirodzenej divokej krajine a rytmus ich bytia by malo určovať pozorovanie, dotýkanie sa a počúvanie. Deväť- až desaťročné deti sú už dosť vnímavé na to, aby boli zasvätené, prostredníctvom hier a priamych zážitkov, do tajov organickej celistvosti. V druhom období (adolescencia) treba ponechať mladého človeka, aby pomocou rituálov vyjadril to, čo sa nazýva „karmou adoloscencie“. Tretie obdobie je štádiom narastania pocitu zodpovednosti, ochoty pomôcť príbuzným, priateľom a časom pochopenia životných potrieb mimoľudských druhov. Vo štvrtom období človek starne a odhaľuje zmysel vlastnej pominuteľnosti.
V objatí so stromom, foto: Richard Medal
Z pohľadu hlbokej ekológie, dnešný výchovno-vzdelávacieho systém, ktorý pripravuje mladých ľudí na úspešnú kariéru v konzumnej spoločnosti, pôsobí zhubne na prírodu a životné prostredie. Zmena školského systému ale nespočíva v počte hodín environmentálnej výchovy. Učiteľ, ktorý chce ísť do hĺbky, si skôr kladie spolu s Aldo Leopoldom otázku: „Je skutočne pravda, že treba zväčšiť len rozsah výchovy? Nechýba niečo aj jej obsahu?“.
Bohatstvo v skromnosti
Hlboká ekológia hľadá príčiny environmentálnych problémov na úrovni ľudských postojov a hodnôt. Na tejto úrovni hľadá aj riešenia a vidí ako jedno z riešení dobrovoľnú skromnosť. Dobrovoľná skromnosť je slovami hlbokých ekológov „taký životný štýl, ktorý podporuje rozvíjanie osobnosti a sebauskutočnenie“. Dobrovoľná skromnosť nie je chudoba, ale vedomé, slobodné a radostné žitie neodvíjajúce sa od množstva vlastnených hmotných statkov. Ľudí nerobí šťastnými dostatok elektrickej energie, ale schopnosť prežívať plnohodnotný život.
Princípy hlbokej ekológie obsahujú myšlienku, že ľudia nemajú právo ničiť a obmedzovať prírodu s výnimkou zabezpečenia svojho života a základných životných potrieb. Životné potreby je preto potrebné odlíšiť od nárokov. Nároky sú podporované reklamou a spoločenským tlakom, pričom vedú k väčšej, umelo vytváranej spotrebe, s cieľom udržať ekonomický rast. Zjednodušene povedané, každodenná reklama nám presne ukazuje, čo životné potreby nie sú. K zamysleniu, či náš životný štýl je postavený na nárokoch alebo životných potrebách nám ponúkajú autori diela „Hlboká ekológia“ nasledovné otázky:
-
Rozvíja to, čo kupujem alebo vlastním, tvorivú činorodosť, sebestačnosť a nezávislosť alebo naopak pasivitu a závislosť?
-
Uspokojuje môj spôsob spotreby základné životné požiadavky, alebo kupujem veľa zbytočných vecí?
-
Nakoľko je moja súčasná práca a štýl života ovplyvnený splácaním pôžičiek, hradením nákladov na údržbu a opravy a tým, čo odo mňa očakávajú druhí ľudia?
-
Uvedomujem si a beriem do úvahy vplyv mojej spotreby na Zem a život iných ľudí?
|
Ekológia je stav duše Pohľad významného poľsko-amerického filozofa na environmentálne problémy
„Buď bude 21. storočie ekologickým storočím alebo 22. storočie už vôbec nemusí byť“. Týmito slovami začína americko-poľský filozof Henryk Skolimowski jednu zo svojich kníh venovaných environmentálnej etike. Skolimowski je poľským rodákom, prednášajúcim v Poľsku, USA a v minulosti aj v Indii na univerzite v Madrase. Je redaktorom prestížneho časopisu The Ecologist, v minulosti pôsobil ako konzultant pre UNESCO a bol členom Ekologickej komisie Medzinárodného zväzu pre ochranu prírody. V myšlienkach Skolimowského sa môžeme stretnúť s odkazom Buddhu, Mahátma Gándího, ako aj Matky Terezy alebo Svätého Františka. Je spoluzakladateľom Ekofilozofického centra, kde v gréckej dedinke na ostrove Thassos vedie kurzy ekojogy pre svojich študentov. Jeho úvahy o Zemi, človeku a jeho vzťahu k nej sú inšpiratívnym čítaním a pre učiteľov environmentálnej výchovy môžu byť podnetom pre tvorbu originálnych výučbových programov.
Duchovnosť je podstatou človeka „Odoberte z podstaty človeka duchovnosť a ostane vám niečo menej ako človek“, hovorí Skolimowski. Spiritualita a ekológia sú alfou a omegou jeho filozofie. Duchovnosť nie je nejakým vedľajším produktom ľudskej existencie, ale najvnútornejšou podstatou človeka. Bez spirituality nie je človek skutočným človekom, pretože ovplyvňuje naše hodnoty, postoje a životné ciele. Má nesmierny význam aj pre naše chápanie Zeme a života. Duchovnosť nie je o tom, akých bohov velebíme a ako zbožne to robíme, ale ako naše životy ovplyvňujú iných ľudí a ostatné živé tvory v univerze vrátane prírodných habitatov a samotnej Matky Zeme. Týmto Skolimowski dáva zreteľne najavo, že jeho chápanie duchovnosti je v mnohom odlišné od klasického ponímania ako ho poznáme napríklad od predstaviteľov súčasných cirkví. Pre Skolimowskeho je samozrejmosťou, že neobmedzuje duchovnosť len na určité náboženstvo alebo príslušnosť k cirkevnému spoločenstvu. „Rôzne druhy duchovnosti majú svoje oprávnenie a žiadna nemôže byť nadradená iným“, upozorňuje Skolimowski. Každá forma spirituality má svoje opodstatnenie a je neprípustné, aby bol jeden spôsob duchovnej cesty potláčaný iným. Sám Skolimowski, ako aj mnohí ďalší predstavitelia ekofilozofie (ako napr. Naess, Devall alebo Sessions, ktorých sme spomínali vyššie) dávajú za príklad východné formy duchovnosti, ktoré sú vo svojej podstate tolerantné. K Bohu vedie nespočetne veľa ciest a každá takáto cesta robená z úprimného srdca nakoniec vedie k cieľu. Aj keď si Skolimowski hlboko váži kresťanstvo, judaizmus a islám, kriticky sa stavia k nadradenosti, ktorú si osobujú voči iným náboženstvám a duchovným smerom. Tieto staršie formy duchovnosti boli vytvorené ako odpoveď na rôzne problémy, ktoré boli aktuálne v príslušnej dobe. Skolimowski ale upozorňuje, že napriek tomu, že tradičné duchovné systémy obsahujú v sebe veľkú múdrosť, majú problém adekvátne odpovedať na problémy súčasného sveta – a jedným z takýchto vážnych problémov je environmentálna kríza. Preto je nevyhnutné, aby duchovnosť v sebe zahŕňala aj environmentálny rozmer. Skolimowski takúto spiritualitu nazýva ekologickou duchovnosťou.
Ekológia je stav duše Ekologická duchovnosť nie je ďalším akademickým pojmom, ale pre Skolimowského znamená predovšetkým praktickú cestu prístupu človeka k prírode a sebe samému. „Skutočná práca pre ekológiu nevedie len skrze kampane zamerané na záchranu tohto a tamtoho ohrozeného habitátu (hoc aj to je dôležité), ale taktiež vo vytvorení takého vnútorného postoja mysle, kde ekológia a duchovnosť sú jedným“, zdôrazňuje a pokračuje tým, že „ekológia je o stave ľudskej duše“. Inak povedané, vzťah človeka a prírody bude vtedy v harmónii, keď sama ľudská duša bude harmonická. Duchovnosť a ekológia sú nerozlučne späté pri riešení environmentálnych problémov, pretože „ekológia je novou metaforou pre očistenie nás samých od všetkého mentálneho znečistenia“. A čo vlastne ekologická duchovnosť znamená? Znamená to, že si kladieme napríklad nasledujúce otázky: „Ako pracujem na sebe, aby som vyliečil svoju myseľ? Ako sa chcem stať zdrojom zdravia a podpory pre iných? Ako pomáham vyliečiť chorý vzdelávací systém?“ Ekologická duchovnosť predstavuje takú úroveň mysle a duše, kedy sa nestanú odpadkovými košmi, znečistené negatívnymi myšlienkami, preplnené reklamami a túžbami po hmotnom luxuse. Ekologická duchovnosť znamená uvedomenie si skutočnosti, že bez zmeny vedomia nie je možná záchrana našej planéty. V neposlednom rade to znamená aj to, že máme stále na pamäti, čo robíme pre záchranu svojho vnútorného ja. Pretože stav životného prostredia je odrazom nášho vnútra. „Uvedomte si aspoň päť minút každý deň kto ste, čo je váš najvyšší potenciál a v akom svete si prajete žiť“ nabáda Skolimowski, „a potom si musíte zodpovedať sami pre seba, ako dosiahnuť to, aby ste sa stali takou osobou a vytvorili svet v akom si prajete žiť“.
Zem ako posvätné miesto Svet nie je dobre fungujúci stroj, ktorý môže človek ovládať, keď spozná jeho mechaniku. Tento zásadný omyl, ktorý sme zdedili od fyzikov a filozofov minulých storočí, nás doviedol na pokraj ekologického kolapsu. Mali sme dojem, že dokážeme úspešne nahradiť prírodné procesy aspoň tak dobre ako sama príroda, ak nie lepšie. Ukázalo sa, že táto nafúkanosť človeka nám bude v mnohom osudná. Vyklčované lesy a miesto nich vypestované monokultúry sú len ťažko tým, čo príroda pôvodne dlhodobým procesom vytvorila. Rieky, ktoré sme zviazali do betónu, nám už teraz prinášajú svoje plody v podobe záplav. A teraz čakáme na nejakého mesiáša alebo zázračnú technológiu, ktorá ako čarovným prútikom vyrieši naše problémy. „Toto je dedičstvo technologického myslenia“, upozorňuje Skolimowski, „na druhej strane nám to ale zároveň ukazuje, že my sami musíme vyriešiť problémy“. Svet ako dobre fungujúci mechanizmus je obrazom, ktorý sme dedili posledné stovky rokov. Intuitívne ale vieme, že takéto chápanie Zeme nie je správne. „Súčasťou ekofilozofie, ktorú reprezentujem“, píše Skolimowski, „je pohľad na svet ako svätyňu. Tento pohľad okamžite zmení množstvo vecí“. Keď vidíme svet ako stroj, máme ho snahu manipulovať a ovládať. Tak ako sme naučený ovládať bager alebo televízor. Zem je ale živý, zložitý organizmus a mnohé kultúry a národy ju nazývajú Matkou. „Poznanie, že svet je posvätným miestom, ti dáva útechu, že žiješ v starostlivom, duchovnom mieste, kde svet aj tvoj život má zmysel“ /2/. Ak budeme jednať so Zemou ako so strojom, stane sa strojom. Keď budeme s planétou zaobchádzať ako s božským miestom, stane sa božskou. Závisí od nás, či z našej Zeme spravíme miesto na ťažbu surovín a produkciu tovaru, alebo posvätné miesto k naplneniu zmyslu života. Keď svet vidíme ako svätyňu, úlohou človeka sa stáva starať sa o toto posvätné miesto, byť ochrancom a zodpovedným kňazom starajúcim sa o toto posvätné miesto. Bohoslužbou je potom aj záchrana našej planéty a strata prírody so sebou prináša aj stratu Boha.. Keď začneme vnímať Zem ako svätyňu, je už len krôčik, aby sme rovnakým spôsobom začali vnímať seba samých. Potom sa uctievaním Boha stáva aj ochrana životného prostredia, duchovnú prácu predstavuje liečenie planéty aj nás samých. Tento odkaz o vnútornej spriaznenosti duchovnosti a ekológie bol obsiahnutý aj vo veľkých svätých knihách, ale ako hovorí Skolimowski „bol tak drobne vytlačený, že sme sa ho naučili dešifrovať len nedávno“ .
Ekologické hodnoty
Hodnoty súčasného sveta sú z väčšej časti stále založené na chápaní sveta ako stroja. Tento postoj odráža náš vzťah k Zemi ako predmetu a dominantnou hodnotou sa zákonite stáva ovládanie. Skolimowski porovnal tri základné systémy hodnôt: tradičné náboženské hodnoty, moderné hodnoty, ktoré nazýva technickými a vynárajúce sa ekologické. Na základe ich porovnania je ihneď badať rozdiely. Každý z týchto systémov hodnôt od nás vyžaduje iný typ správania a ponímanie vlastného bytia.
Dominantnou hodnotou v náboženskej spoločnosti je podriadenosť, v technologickej ovládanie a v ekologickej je ústrednou hodnotou úcta. Je to úcta k všetkému bytiu, čiže aj k nám samým, pretože každý z nás je svätyňou. „Žiť vo svete, ktorý je svätyňou, znamená však nielen úctu, ale aj zodpovednosť. Zodpovednosť za všetky bytosti, za budúce generácie a tiež zodpovednosť voči vlastnému životu“. Z úcty a zodpovednosti vyplýva aj ďalšia ekologická hodnota, ktorou je skromnosť. Skromnosť, ktorá však neznamená odriekanie alebo biedu. Skromnosť je pre Skolimowského nanajvýš pozitívna hodnota, forma bohatstva a nie chudoby. „Pochopiť právo ostatných na život znamená obmedziť naše nadbytočné potreby“ vysvetľuje Skolimowski /4/ a ilustruje to zaujímavým mottom z jedného františkánskeho útulku, ktorý znie: „Všetko to, čo máme nad rámec našich potrieb je ukradnuté tým, čo majú menej než potrebujú“. Rôznorodosť potom znamená, aby sme rozšírili a zachovali pestrosť a zastavili trend k homogénnosti. Posledná ekologická hodnota – ekospravodlivosť – je jednoducho dôsledkom našej ekologickej úcty. Ak kozmická pavučina obklopuje nás všetkých, ak je utkaná z pradiva, ktorého sme súčasťou, potom spravodlivosť podľa kozmickej pavučiny znamená spravodlivosť pre všetky jej prvky; pre všetkých bratov a sestry stvorenia /4/. Skolimowski spomedzi všetkých hodnôt kladie na najvyšší piedestál lásku. Láska je podľa neho najvyššia a najhlbšia forma ochrany prírody v praxi a zároveň najvyšší etický čin. Aby sme ale mali moc lásky, musíme najskôr rozvinúť zmysel pre úctu, ktorá je predpokladom lásky.
Nová taktika života Keď v roku 1974 požiadali Skolimowského, aby čo najstručnejšie zhrnul svoje myšlienky, vyslovil 5 základných princípov svojej ekofilozofie:
Mnohé z myšlienok Henryka Skolimowského sú nepochybne prínosom aj pre oblasť environmentálnej výchovy. Jeho ekofilozofia ukazuje, že nie je možné obmedziť predmet ekológie len na jej prírodovednú časť. Ak chceme úspešne zvládnuť výzvy súčasného sveta v podobe environmentálnych problémov, budeme ako základ potrebovať nové formy spirituality. Spirituality, ktorá v sebe zahŕňa úctu v tom najširšom slova zmysle – k Bohu, k univerzu, k sebe a aj k našej planéte. Duchovnosti, ktorá je založená na tolerancii a úcte k iným názorom a vyznaniam. To je úloha pedagógov environmentálnej výchovy, aby takúto formu duchovnosti dokázali u svojich žiakov prebudiť a rozvíjať hodnoty rodiacej sa ekologickej spoločnosti, aby ukázali žiakom novú taktiku k životu, oprostenú od snahy manipulovať a ovládať, a založenú na láske, zodpovednosti a spravodlivosti pre všetky živé bytosti.
|